Nie je to pravda, ani nič iné, ako úplne obyčajný, vymyslený sen.
Raz v noci, keď som spal, prišiel ku mne oblak, či nejaká hmla.
- Kto si a čo tu chceš ?
- Som Ja, vstaň a poď so mnou, niečo ti ukážem.
Vstal som a išiel s ním. Neviem ako sme sa dostali pred dve brány. Jedna bola neopísateľne nádherná. Bola ozdobená drahými kameňmi, perlami, striebrom a zlatom. Svojou architektúrou mi vyrážala dych. Druhá bola tiež nádherná. Bola vytvorená živou prírodou.
- Vyber si, do ktorej brány chceš vstúpiť.
- Do brány vytvorenej prírodou.
- Prečo chceš vojsť práve do tej a nie do honosnej ?
- Neviem, mám pred tou umelo vytvorenou bránou akýsi rešpekt. Vyrastal som v meste. Ako dvanásťročný chlapec som bol vo Francúzsku. Očaril ma večerný Paríž plný svietiacich reklám, Notre Dame, Eiffelova veža, Víťazný oblúk, Louvre, Versailles, bazilika Saint-Denis... Mám na to nádherné spomienky. U starých rodičoch cez prázdniny a na vojenčine som bol často v prírode a tá začala vytláčať môj obdiv k veľkým dielam. Príroda mi dodávala silu, pokoj i pokoru. Veľmi som túžil bývať na dedine obklopenej lúkami a horami. Mesto ma ubíjalo, odoberalo mi energiu. Čo potrebujem, je pokoj a ten nájdem skôr v prírode ako v umelo vytvorenej nádhere.
- Rozhodnutie srdca, ale aj tak prejdeme najprv cez tú umelú, lebo za ňou sa nachádza nový Jeruzalem, ktorý je mojim dielom a ktorý ti chcem ukázať. Cez bránu sme vstúpili do nového Jeruzalema. To, čo som tam zbadal sa nedá opísať. Boli tam všetky poklady Zeme, všetky veľkolepé stavby, ale boli mnohonásobne honosnejšie. V čele toho všetkého bol vladársky stolec, ktorý svojou majestátnosťou zatieňoval všetko okolo seba. Takú nádheru som nikdy predtým nikde nevidel. Vo svojej fantázii si nedokážem predstaviť to, čo som videl. Bolo to nádherné, ale pôsobilo to na mňa tak chladne, že som sa začal triasť akoby som mal zimnicu. Opantal ma zvláštny strach a nepokoj. On ma doviedol do jediného tmavého miesta tejto nádhery.
- Pozri sa k bráne.
Cez bránu začali prichádzať nádherné bytosti. Ich odev bol zhotovený z najkrajších a najkvalitnejších materiálov a na sebe mali neskutočné množstvo šperkov. Výzor ich tvári bol šťastný a blažený. Prví vchádzali veriaci v jedného Boha. Boli tam aj pápeži, arcibiskupi, biskupi ale i obyčajní kňazi. Potom prichádzali vladári krajín. Boli tam tí, ktorí vládli svetu, aj keď nikdy neboli oficiálne na čele krajiny, boli tam otrokári, králi, prezidenti, premiéri...oficiálne politické špičky krajín. Potom išli vojenskí hodnostári s vojakmi a sprievod uzatvárali obyčajní ľudia. Kto je kto, bolo zjavné podľa typu odevu, ale i ten najobyčajnejší odev bol nesmierne krásny.
On - oblak sa presunul nad vladársky stolec. Pri stolci sa oblak zmenil na nádhernú bytosť, odetú do prekrásneho čierneho obleku. Nezdobil ho však žiadny šperk. Prehovoril k zástupu.
- Toto všetko je vytvorené pre vás, moji verní. Je to odmena za váš pozemský život. Tento stolec nie je môj. Je určený pre toho, kto chce tu vládnuť, alebo pre toho, koho chcete za svojho vládcu. Môže však zostať aj prázdny.
Bytosti žiarili spokojnosťou, šťastím a nadšením. Jasali a ďakovali Jemu. Vrátil sa ku mne do tmavého kúta.
- Vieš, kto som ?
- Áno, si padlý anjel, si diabol. Máš na Zemi veľa mien a vraj i veľa podôb.
Uvedomil som si, že ma teraz odev pútnika, či žobráka, ale žiarivo čistý. Padol na kolená, hlavu si oprel o ruky zložené na zemi. Plakal a modlil sa Otče náš a Sláva Otcu.
- Prečo plačeš, máš predsa všetko čo si chcel mať.
- Áno, to všetko, po čom som túžil mi dal môj Nebeský otec po tom, ako som proti nemu povstal. Pre mňa stvoril Raj a človeka za sedem dní. Vtláčal tomu podobu do chvíle, kým som mu nepotvrdil svoju spokojnosť slovami: vidím, že je to dobré, tak to chcem. Stvoril to pre mňa a nechal mi nad tým vládu a moc.
- A preto plačeš ?
- Pozri sa do Jeruzalema.
Bytosti boli múdre, hlasovaním si zvolili vládcu. Po chvíli už neboli všetci takí blažení a spokojní ako na začiatku. Niektorí si mysleli, že budú vládnuť oni, iní chceli, aby im vládol niekto iný ako ten, ktorý bol zvolený. Začína vládnuť závisť, svár, intriga. Začali sa napádať. Najprv slovne, potom aj fyzicky. Trhali si šperky, šaty, udierali sa, hryzli sa ako besná zver, trhali si navzájom kusy tela. Netiekla však krv, ich rany sa rýchle scelili. Avšak ich odev a telá sa stávali škaredými až hrôzostrašnými. Na Zemi sa väčšina ľudí bojí o svoj život, boja sa smrti, aj napriek vedomiu, že smrť príde. Tu si však už bytosti priali, aby prišla smrť, ale boli v danej chvíli nesmrteľní a to v nich vyvolávalo bezmocnosť a zúfalstvo. Počul som plač, nárek, výkriky, škrípanie zubami. Pohľad na neopísateľné dianie a neopísateľne znetvorené bytosti vo mne vyvolávali strach a prišlo mi zle. Triasol som sa od zimy až som odpadol. Keď som sa prebral, diabol kľačal a modlil sa. Potom znenazdania vstal, otočil sa smerom k Jeruzalemu a pokývol hlavou, aby som sa pozrel. Pozrel som sa a zbadal som medzi bytosťami ľudí, ktorých som poznal ako dobrých kresťanov, ktorí oslavovali a modlili sa k Svätým, ľudia, ktorým svojim životom nesiaham ani po členky. Zrazu som tam zbadal aj seba. Zmeravel som. Môj pohľad bol uprený na mňa. So slzami v očiach som sa otočil k Nemu s výčitkou. - Čo ste to Ty a ten tvoj Boh za bytosti ? Veď sú tu všetci ľudia Zeme. - Ale nie, nie sú.
- Nie sú ? Predsa mnohí z tých, čo poznám, sú oveľa lepší ako ja. A ja som až taký zlý, že patrím do tohto hrozného davu. Netvrdím, že som v živote neurobil nič zlé, ublížil som svojimi slovami a skutkami vedome i nevedome mnohým ľuďom, ale žil som až tak zlé, že som tu spolu s ľuďmi, pre ktorých trpeli desiatky, stovky, tisícky ba milióny ľudí ? Aká je ta Vaša spravodlivosť, láska a odpúšťanie ? Ty mi nevadíš, si netvor, ale čo Boh ? O čo je lepší, ako Ty ? Veď som nič také nespravil.
- Rúhaš sa môjmu Nebeskému otcovi, ale posledné slová si vyslovil veľmi výstižne. Ľudia nie sú súdení len za to, čo vykonali zle, sú súdení aj za to, čo mohli a mali vykonať a nevykonali. Pri narodení každý človek dostáva tri dary, aj keď to nie vždy tak vyzerá.
Prvým je láska. Mal by sa narodiť z lásky muža a ženy. Nie vždy je tomu tak, ľudia ponížili splynutie dňa a noci, súše a morí, tepla a zimy...proste ponížili fyzické splynutie protikladov, tento fyzický akt lásky na bezcenný pud. Ale v jednom i v druhom prípade sa nový človek narodí z Božej vôle, jeho lásky k prichádzajúcemu kráľovi.
- Je naivné mi tu nahovárať, že každé dieťa, ktoré sa narodí, je kráľ.
- Nedohovoril som, tak mi neskáč do reči. Ty si naivný. Dieťa sa rodí v pôrodných bolestiach matky. Jej telo sa mení a prispôsobuje potrebám nového. Je to jej podvolenie sa. Po narodení sa dieťaťa, stávajú sa otec s matkou sluhami dieťaťa. Umývajú ho, kŕmia ho, dieťa svojim plačom ich upozorňuje na to, že je tu niekto, o ktorého sa musia postarať. Rodičia sa s ním hrajú, starajú sa oň, učia ho... Oni sú tí, ktorí sú v tomto vzťahu podriadení. Ale iba málo rodičov si uvedomuje, že dieťa nie je ich majetok, je to dar od niekoho, komu za tento dar zodpovedajú, kto od nich vyžaduje dať dieťaťu lásku, pokoru, trpezlivosť, autoritu...
Druhým darom je rozum. Ten umožňuje človekovi rozlišovať dobro od zla.
Tretím darom je slobodná vôľa. Tá umožňuje na základe rozumu, svedomia hovoriť a konať to, čo považuje osobnosť za správne. Človek nie je obmedzovaný v tomto iným človekom, ak svoju duchovnú stránku povýšil nad telesnú. Ak je to naopak, nie je to človek, ale vykonávateľ cudzej vôle, je zlom, ktoré pomáha páchať zlo mocným. Dejiny netvoril pilát, Herodes, Nero, Hitler... Dejiny tvoril človek ako jedinec. Ak je v spoločnosti veľa jedincov - človek, spoločnosť sa uberá ich cestou, oni udávajú jej smer. Ak je v spoločnosti málo človeka a veľa oviec, smer udáva vodca. Vodca, ktorý sa stáva nekontrolovaným, stráca zrak a spoločnosť vedie do záhuby. Ale spolu s ním tam padnú i ovce.
Prestal rozprávať, ale ja som tiež nič nepovedal. Zamyslel som sa. Po chvíli som povedal.
- Áno, som vinný. Počas života, ktorý je vlastne umieraním, mám nechať zomrieť svoje telo a nechať žiť moje duchovno.
Zarazil som sa, ale po chvíli som pokračoval.
- Ale to nám predsa Ježiš chcel odkázať svojim zmŕtvychvstaním. Symbolom Ježiša predsa nie je kríž, ale srdce – láska, ktorá sa dokáže obetovať za život a ochrániť dušu od zatratenia.
- Symbol z toho vynechaj. Symbol, slovo, písmo sa dá zneužiť. Láska nie. Ak si myslíš, že sa dá, tak nemyslíš na lásku, ale niektorú z podôb jej náhrady.
Akosi som sa uvoľnil.
- Ale ja som už predsa v tom dave.
Usmial sa.
- Áno, ale ty si videl dav v danom čase z pohľadu svojho doterajšieho života. Ty ale predsa žiješ a je na tebe ako dopadneš.
- Tvoje slová mi pripadajú, ako slová pokrytca. Ty si predsa strojcom zla na Zemi. Ty si Ten, čo pokúša a navádza ľudí na zlo.
- Viem, že mi nedôveruješ a ani sa tomu nečudujem.
Predstav si, že si si vybudoval nádherný dom, pri ktorom ti pomáhal tebou zostrojený všestranne pracujúci stroj. Dom môže byť budova, rodina, štát alebo nebeské kráľovstvo. Stroj môže byť vec zložená zo strojných súčiastok, ale môže to byť aj tvoja múdrosť, láska..., ktoré formujú tvoje kráľovstvo. Vedľa domu sú deti. Jeden z nich príde k tebe a povie: nerobíš to dobre pusť ma do stroja a ja ti ukážem, ako sa to robí. Ty vieš, že ak by si ho posadil do stroja, tak ti zbúra dom. Ale keďže máš rád deti, nevytiahneš z nohavíc remeň a nezmlátiš ho, aby mu nenapadlo náhodou sadnúť do stroja a zničiť ním tvoj dom. Podľa jeho predstáv mu dáš inde priestor vybavený podľa jeho predstáv, zostrojíš mu stroj primeraný jeho schopnostiam a necháš ho tam hrať. Dieťa zničí veľa toho, kým pochopí, že ten stroj sa musí najprv naučiť ovládať, potom môže s ním vykonávať prácu a postaviť dom. Potom sa vráti dieťa k tebe, poprosí ťa o odpustenie, že chcel riadiť veľký stroj miesto teba. Že nevedel, že ním nevie stavať, ale bol by nim zbúral dom, čo ty si postavil, zabil by teba keby si bol v tom dome a spolu so zničením stroja by zničil aj seba. Rozumieš tomu ?
- Myslím si, že si tým chcel vyjadriť myšlienku, že dobrý otec nenechá svoje milované dieťa konať zlo, aby nespôsobil veľkú škodu.
- Poviem ti rozprávku, v ktorej jednou z postáv budem ja.
V nebeskom kráľovstve vládol kráľ, ktorý bol nekonečnou láskou. Ja som ale nadobudol dojem, že kráľ nevládne správne. Netrestal dostatočne priestupky svojich bytosti. Ja som hľadal na nich chyby, ale nevšimol som si, že som sa dostal do štádia, keď moja múdrosť a pýcha zatienili vo mne lásku. Dostal som sa do tmy. Medzi mnou a Nebeským otcom nastala nezhoda, ktorá bola zavŕšená dohovorom, Ty to môžeš nazvať aj zmluvou. Kráľ vyhlásil, že ma nenechá rozbiť jeho kráľovstvo, ale vytvorí mi podľa mojich predstáv nové. A tak mi stvoril Zem a človeka na môj obraz. So mnou odišlo z Nebeského kráľovstva aj niekoľko iných bytostí, ktoré sa dostali do mojej sféry vplyvu. Dohodli sme sa, že budeme človekovi spolu vládnuť ako bohovia. Mne ostala spomedzi nich najväčšia moc podľa hierarchie na nebesách. Aj človeka sme povýšili nad človeka. A tak sme pre určitú skupinu človeka vybrali raj. Ale po čase medzi nami – bohmi nastali nezhody, intrigy...To poznáš zo starého zákona a gréckej mytológie.
- Čo má Grécka mytológia spoločné s bibliou ?
- Viac, ako si myslíš ! Alebo si taký naivný, že si myslíš, že ľudská fantázia dokáže splodiť niečo bez reálneho podkladu ? Navyše bohovia začali priamo zasahovať do deja medzi človekom a začali sa s ľuďmi aj pohlavne zbližovať. Nebola to láska, bola to posadnutosť. A tak bohovia prichádzali o svoju pozemskú nesmrteľnosť a začali splývať s človekom. Ich vlastnosti sa miešali s ľudskými. Obyvatelia Zeme sa stali akousi zmesou dobrých a zlých vlastnosti bohov. Občas som ich nabádal k láske nie k bohom, ale k jedinému Bohu – Nebeskému otcovi. Videl som, že to nie je moje vysnívané kráľovstvo, je to nebezpečné bezvládie. Miešala sa vo mne nenávisť a ľútosť nad mojou pýchou na nebesiach. Uvedomoval som si, že som nevidel brvno vo svojom oku, ale videl som triesku v oku každého okolo mňa. Jediná možnosť bola ukázať im cestu späť svojou ľútosťou, pokorou, oddanosťou a láskou k nebeskému otcovi. Uvedomil som si, čo Nebeský otec pre mňa znamená a aká veľká je sila jeho lásky. Mal milión iných možnosti riešiť moju neposlušnosť. Na Zemi bolo telo a pozemský život pre človeka viac ako duchovno. Jediná možnosť bola ukázať opak v ľudských podmienkach. A tak prišiel na Zem Ježiš. V novom zákone ťa zarazila jedna veta, ktorú povedal Ježiš: Keď príde čas, dozviete sa kto som.
Svetlo a tma tvoria deň, vody a súše tvoria Zem...Do príchodu Ježiša bola doba Syna Nebeského otca. Teraz je tu Ježiš. Preto je to doba Syna človeka, alebo doba Ducha svätého. Duch svätý je osvietenie, prerod, bázeň, pokora... Celý obsah biblie je vlastne cestou od opovrhnutia lásky k nadradenosti múdrosti a späť k láske. V novom zákone sú podobenstva o márnotratnom synovi, o zatúlanej ovci...o pýche, nezmieriteľnosti bohatstva s cestou spásy... Nebeský otec je dokonalá láska a stratený syn nemá šancu nevrátiť sa k nemu. Pokorený, ale nie zosmiešnený, či ponížený. Ak si sa ťažko previnil voči svojmu otcovi a vrátil si sa, prišiel si za ním smutný, ale po vyrieknutí slov otec odpusť, lebo som zhrešil voči tebe a ublížil som i sebe, ti naskočil na tvári úsmev, pretože si vedel, že otec bez výčitiek ťa objíme s vedomím, že si bol potrestaný dosť a to, čo ťa k nemu priviedlo je láska, ľútosť, pokánie zobudenie sa s falošných ilúzii.
Každý deň si to pripomínaš slovami:
Sláva Otcu, i Synu, i Duchu svätému, ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky, i na veky vekov.
Sú to slová túžby niekoho vrátiť sa späť k Otcovi a byť súčasťou Svätej, nerozdeliteľnej trojici na veky.
Skrátenou verziou toho je prežehnanie sa. Prežehnaním nerobíš symbol kríža, ale ani nedelíš pri tom Ducha Svätého tak, ako ťa naučili ho znesväcovať.
Podrobnejšou verziou je modlitba :
Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje.
Buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak i na Zemi.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes.
Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.
Ochráň nás od pokušenia a zbav nás zlého.
Je to pre toho, ktorý sa rozhodol ísť cestou Ježiša Krista (sú aj iné cesty iných) k Nebeskému otcovi – jedinému pravému Bohu, vyjadrením túžby prísť k Nebeskému otcovi.
- Sú predsa aj iné modlitby k iným Svätým.
- Môžeš sa modliť aj ku mne, aj ku mne, aj...
- Ty predsa svojim premenami klameš a zvádzaš ľudí !
- Nehádž vinu na mňa. Ukáž mi v Novom zákone, kde Ježiš vyzýva k modleniu k svojej matke a svätým ! Rúhate sa, lebo svätých neustanovuje človek, ale On pri Poslednom súde. Ježiš povedal : nebudete nazývať iného Otcom, iba môjho nebeského Otca. Vy máte Duchovného Otca, Svätého Otca, Svätých... Kto oblieka honosný odev aby zvýraznil svoje postavenie na svojej ,,ceste k Bohu,, ? Sú to služobníci Neviestky zo Zjavenia Jána. Deťom určujú bez ich vedomia ich cestu a myslia si, že si tým upevnia moc. Ježiš poveril učeníka Petra, aby išiel v jeho stopách aj napriek tomu, že sa Peter pri chôdzi po mori takmer utopil z dôvodu slabej viery, aj napriek tomu, že kým zakikiríkal kohút, Peter ho trikrát zradil. Vedel, že Peter je iba človek, ktorý tiež padá. Nevysvätil ho za Svätého Otca. Svätými a Otcami sa nechajú nazývať len tí, ktorí sa povýšili na úroveň Boha. Ján videl Svätú trojicu, počul, že v Knihe, ktorá bola zapečatená hneď po mojom páde, je to, čo sa stalo na Zemi od môjho pádu až po ten deň. Otec, ktorý je múdry vie, ako bude konať Jeho syn. Otec múdrosť využíva len ako pomoc láske, nie jej nadradenosť. Ježiš neprišiel a nekráčal po Zemi v drahých šatách, topiaci sa v bohatstve. Jeho bohatstvom bola láska, pokora, cit...
Pozeraj aký je rozdiel medzi umieraním toho, ktorý žije v pokore a medzi tým, ktorý slúži mamone. Pokorný opúšťa telo vo svetle, kým pyšný v tme nevediac rozlúčiť sa so svojim telom a bohatstvom. Pri prvom ťa zaplavila blaženosť, pri druhom strach a bolesť. Teraz choď a miluj umieranie.
- Milujem život.
- To je to isté. Ži tak, aby si potom žil. Tento život je iba sen. Máš to, čo si si písal pred dvadsiatimi piatimi, tridsiatimi rokmi. Máš slová apoštolov tvojej doby. Nehľadaj chyby v ich živote, ber to, čo hlásajú. Sú to jednoduché myšlienky, ktoré mnohokrát prehliadaš pre svoju ,,Veľkosť,,.
