reklama

Základná vojenská služba na Žofíne 1985 pri pohraničnej stráži

Dnes sa na tieto dva roky pozerám samozrejme podstatne inak. Ale spomienky sú nádherné, boli sme naozaj ako štyria mušketieri, aj keď nás na rote bolo štyridsať päť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Hačava 1985

 Dvadsaťpäť rokov života na tejto Zemi. Myslel som si, že v tomto veku budem mať jasnú hlavu dospelého, ale moje myšlienky sú i teraz plné protikladov. Stále nechápem, prečo si hovoríme ľudia, keď je v nás málo ľudskosti a veľa techniky. Sme skôr spoločnosť robotov. Bol som dieťa, bol som žiak, bol som vojak, chodil som do kostola, bol som kandidát KSČ, robotník, ale stále nie som človek, pre ktorého sú všetky veci samozrejmé. Bol som dieťa – malý človiečik plný naivity, snov a rozprávok. Človiečik, ktorý nechápal veľakrát práve to, čomu nerozumeli ani dospelí a tak ako dospelí niečo vedel, niečo sa učil, niečo nechcel vedieť a niečo sa nechcel učiť. Bol som žiak. Učili ma doma, učili ma v škole a učili ma kroky života. Všetci mi vraveli, že sa snažia zo mňa vychovať dobrého človeka. Dobrý budem vtedy, keď nebudem ubližovať iným, keď budem milovať ľudí, prírodu, keď budem pomáhať chorým, starším, slabším. Bol som žiakom učiteľov o Bohu, bol som žiakom učiteľov o komunizme, ale bol som i svojím žiakom, keď sám sebe som bol učiteľom, ale učenie som nečerpal z kníh, ale z ciest, po ktorých ma viedol život. V hlave som mal plno teórie, telo trochu obúchané životom, ale mal som i dušu, ktorá brala z citu a kúsočky citu aj dávala. Začal som si písať niektoré myšlienky, aby som nezabudol, ako som kedysi myslel. písal som si ich, ale nerýmoval. Potom som nastúpil do práce. Už to neboli školské roky, ale nebola to ani zrelosť. Stále mnou lomcovala mladosť – ešte stále pomenej starostí a viac života. Vo víre predsa len akýchsi malých zmien prišla väčšia zmena. Zmena civilu za hru na vojaka. Bolo to v čase, keď som nemal už ani najmenšiu chuť hrať túto hru, keď som vedel, že to nie je detská hra s puškami z dreva, kde nepriateľa zastrelím slovkom ratatata, kde mŕtvy po napočítaní do desať ožije. Prišla hra v ktorej sa mohlo hrať o život. Počas prvých dní základnej vojenskej služby som sa dozvedel to, čo ma učili v škole. Byť vojakom je pre mňa česť, je to moja vlastenecká povinnosť a v prípade obrany vlasti mám statočne viesť boj i s presilou, a to i za cenu obetovania svojho mladého života. I teraz ma skúšali iba z toho, čo som sa naučil vo výcvikáči a zdalo sa mi neskutočné to, že nikoho nezaujíma čo si vlastne myslím ja. Vlastne to niekoho zaujímalo. Zaujímalo to chalanov, ktorí tam museli byť takisto ako ja. Tie naše myšlienky však boli úplne protikladné k tým oficiálnym. Chceli sme žiť, milovať, byť s blízkymi a nie hrať sa na vojakov. Na vojne som si písal tiež nejaké myšlienky, ale skúšal som ich rýmovať a prehadzovať slová. Bola to pre mňa hra, v ktorej som neskladal kocky, ale slová. Chcel som myšlienky vyjadriť ešte ako dieťa, ktoré nemá ruky špinavé od kde akej špiny. Je to vraj naivné, ale je naivitou túžba žiť a pýtať sa na samozrejmé veci o ktorých vieme až tak veľa, že ich niekedy prestávame vnímať ? Mal som smolu, alebo šťastie, že som sa dostal do spoločnosti chlapcov, do kolektívu, čo bol jeden z najhorších na brigáde. Nie, neboli to vyvrheli, bola to zmes pováh, skupina chlapcov, ktorí chceli byť niekde inde. Bola to skupina chlapcov, ktorí boli ako zvieratá v klietke, ale nechceli v sebe všetko dusiť, lebo si boli vedomí toho, že ústa majú na to, aby povedali aspoň časť z toho čo cítia a čo si myslia. Mali neskutočne silnú vôľu aspoň trochu rozhodovať, konať a správať sa tak, ako to sami cítia. Dva roky niečo zobrali, ale i veľa dali. Tam spozná človek, čo sú to vzdialení blízki, čo je to splniť niečo, i keď to nemá logiku len preto, že je to rozkaz. Tam som videl, ako si rovnocenní chlapci dokážu navzájom strpčovať život a ako sa dokázali zomknúť ak išlo o niečo väčšine z nich. Často najväčší srabi a hlupáci ak dostali moc, boli zrazu majstri sveta, okolo ktorých sa krútil svet. Ale našťastie tú ich debilitu eliminovali tí, ktorí boli v ich postavení, ale na rozdiel od nich sa na nič nehrali a boli sami sebou. Tam človek zistí, že je schopný v zlosti či beznádeji strieľať nielen po zveri, ale i po ľuďoch, ba dokonca dokáže stlačiť spúšť na zbrani, ktorej hlaveň smeruje k telu, ku ktorému patria i ruky držiace túto zbraň. Tam je potrebné povolenie na všetko. Základná vojenská služba je vlastne sedemstotridsať dní čakania na návrat do civilu. Hrdosť mladého človeka na to, že je vojakom sa akosi vytratila. Tí mladí chlapci túžili po domove, po živote bez ohraničeného vojenského objektu. Nie, to nie je hrdosť, ale nie je to ani zbabelosť. Je to prirodzená ľudská túžba žiť tam, kde človek chce, ako chce, s kým chce a snaha o vlastné rozhodovanie. Ale zistil som tam, že nie vždy ten, s kým som mal najviac rozporov, mi chce ublížiť, ale práve naopak, ten si ma vážil a na konci moje odhodlanie napľuť mu po všetkom do tváre sa zmenilo. Na konci som pred ním zohol hlavu na znak, že si ho vážim. Bol som rok a pol psovod. Nadobudol som sčasti presvedčenie, že keby sme dokázali vnímať, cítiť a opätovať city a nálady iných ľudí tak, ako to dokáže pes tento svet by bol oveľa krajší.

Miroslav Mikula

Miroslav Mikula

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Chcel by som sa stať človekom. Žiť život, ktorý je spojený so životom iných ľudí - lebo sú ČLOVEK. Mal by som cítiť ich bolesť ale i radosť. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu